Jaskyniari Plavecké Podhradie: Záhadná socha v banskej štole

Záhada

V roku 2016 som narazil na jeden blog popisujúc bane v Malých Karpatoch. Ako jaskyniara ma zaujíma všetko o podzemí. Najviac som zostal prekvapený, keď som na jednej fotografií zbadal z vody trčiacu hlavu Márie s Ježiškom. Fotografia bola urobená v banskej štôlni Mikuláš, kúsok za Pernekom. Štôlňa sledovala tzv. spodnú žilu s kremenno-karbonátovou výplňou a malým obsahom rudných minerálov – sfaleritu a galenitu. Mocnosť žily bola 10 – 30 cm a štôlňa ju sledovala asi 6 m, potom sa žila stratila. Druhá chodba v štôlni bola razená pozdĺž puklín prebiehajúcich súhlasne s bridličnatosťou hornín.

Celková dĺžka chodieb je asi 160-180 m. Zväčšená bola pri prieskume v 50-tych rokoch 20. Storočia. Samotná štôlňa je v súčasnosti zatopená. V jej blízkosti sa nachádza tiež zavalený komín a bezmenná štôlňa. Socha, taká v celku bežná vec, „hlavne v štôlni“. Dlho mi to vŕtalo hlavou, no napokon som na danú fotografiu zabudol. Začiatkom septembra 2018 som opäť na článok narazil. Nedalo mi to a aby mi to opätovne nevypršalo z hlavy, začal som organizovať malú záchrannú akciu neznámej sochy. Taká v celku bežná vec totiž nemá čo v žiadnej štole hľadať. Ak socha tak svätej Barbory, ktorá je patrónkou baníkov. Ale prečo vo vode? Pravdepodobne ju tam niekto ukryl. Pohnútky, ktoré ho k tomu viedli sú neznáme. V ďalšom blogu z roku 2015 sa žiadna socha nespomína tak som predpokladal, že v tom čase bola ešte celá pod vodou. Po rokoch klesala voda a hlava sa vynorila. Veď je všade sucho.

Informácie o bani, ktoré som našiel situáciu ešte viac zamotalo. V bani sa v päťdesiatych rokoch 20. Storočia ešte pracovalo. Posledný údaj o ukončení ťažby bol z roku 1959 kedy bola vyhotovená mapa. Keby to bolo dávnejšie, vec by bola jasnejšia. Socha by mohla byť ukrytá počas vojny... Ale v šesťdesiatych rokoch? To nedávalo zmysel. Že by v šesťdesiatom ôsmom?

Plánovanie

Píšem autorovi článku so záhadnou hlavou nad vodou. Nechcem ho vynechať, možno ho to bude zaujímať a pôjde tiež. Všetko tak rýchlo beží a nikto nemá čas. Ak má čas Ľubo, nemá čas Tibor... Ako to všetko zladiť. Nevadí, snáď sa nás zíde dostatočné množstvo. Dopisujem si cez facebook s niektorými členmi nášho speleoklubu. Budúci týždeň by to šlo. Ozýva sa autor. Svet je malý. Zhodou okolností sa poznáme. Je to Vladimír Lukačovič zo speleoklubu Trnava. Potvrdzuje účasť vo štvrtok po 16 hodine. Píšem ešte Karolovi Pukančíkovi z druhej strany hôr. Je spolu autorom Modranského náučného chodníka. Poznáme sa z viacerých spoločných akcií. Tiež je správne zapálený do podzemia...

Môj plán bol jasný. Vojdeme dnu. Sochu uviažeme a dajako ju za pomoci gurtní a lán prenesieme k ceste do auta. Nevieme však ako je veľká. Už z fotografií jaskýň vieme, že je všetko skreslené a priestor ktorý sa fotografuje je v skutočnosti menší ako sa zdá. Z fotografie sa teda nedá poznať ako je socha v skutočnosti veľká, no odhadujem, že jej maximálna dĺžka je 120 cm. Vychádzam totiž z údaju, že voda siahala po pás a soche trčí hlava. Uvažoval som i nad dajakým vyrobeným člnkom, no to ma hneď prešlo. Dajako to určite dáme. Možno nebude ani taká veľká. Keď sa ju podarí dostať von, očistíme ju, pofotíme a prevezieme na suché miesto. Sochu poutieram a urobím detailné fotografie, ktoré rozpošlem. Uvažoval som nad pamiatkovým úradom a políciou. Snáď budú vedieť s kadiaľ socha pochádza...

Deň „D“

Ráno štartujem môj Peugeot Partner. Naň mám všetky povolenky a tak s ním musím aj do práce. Veci na prezlečenie a jaskyniarska výstroj už čaká v aute. Ešte pribaľujem gurtne a do úložného priestoru hádžem krabicu od kotla a polystyrén. To aby sa socha nepoškodila.

Po práci sa prezliekam do „špinavšieho“ a vyrážam na miesto stretnutia. Ľuboš Jánoš s manželkou Jankou ma tam už čakajú. Sú tam prví. Po chvíli prichádza Karol a i napriek ohlásenému meškaniu po chvíľke prichádza Vlado s mamou. Sadáme do aut a vyrážame na miesto. Niet kde parkovať, hubári sú všade tak ideme vyššie. Zhodou okolností stretávame lesnú stráž. Pán sa nás snaží otočiť, tak mávame povolenkami... Parkujme kúsok od miesta určenia. Nebude to ďaleko. Štôlňa je však zapadaná stromami, tak si derieme cestu. Prezlečieme sa a vstupujeme dnu. Voda má asi niečo okolo 6° C. Pomaly stúpa vyššie a vyššie. Ideme rovno k soche a nastáva okamih pravdy...

Záhada vyriešená

Skoro ma vystrelo. Maria s Ježiškom trčali z vody, no bolo jasné o čo ide. Už som sa s tým stretol na Plaveckom hrade. To isté je tiež na vrchole Vápennej. Možno úmyselne a možno náhoda chcela, že to na fotografií tak reálne vyzeralo. Odliatok pozvolna olizovala voda. Niekto si robí značku a lepí ju po skalách v Malých Karpatoch. Podobná úchylka ako nedávna plaketa s menami pri výstupe na Rysy. Nemám nič proti, no niekde to nepatrí. Tu nebol odliatok prilepený, iba len tak položený. Sklamanie sa vytratilo, veď i zážitok v štole zaplavenej vodou má svoje čaro. A to sme ešte nevedeli, že nás čaká niečo neuveriteľné…

Tvor ako z inej planéty

Obdivujeme dielo, ktoré nemá dátum narodenia. Najstaršia zmienka o štole je z 18. storočia, no bola tu už dávno pred tým. Sledujem žily v strope. Sem tam sa objaví, sem tam zmizne. Sem tam si niečo odlúpnem. V štole sa všetko leskne a tak neviem čo vlastne beriem. Prechádzame do najdlhšej časti smerujúcej na juh. Tu sa mi voda vyšplhala i povyše pása. Chlad z vody už takmer necítim. Obdivujem steny keď na mňa kričí Ľuboš. „Toto si musíš vyfotiť. Našli sme zvláštnu húsenicu“. Tak toto som ešte nevidel a predpokladám, že ešte nikto z vás. Podlhovastý želatínový obal (ako priesvitný slimák bezdomovec) z ktorého “čúra” stekajúca voda. Vo vnútri akýsi tvor. Hlavička alebo ako nazvať jeho prednú časť, je hnedastá. Rozpoznávam tri páry nôh. Možno sú ostatné zakrpatené. V ochrannom obale sa tvor ťažko pozoruje. Chcelo by to lupu. No proste ako z inej planéty. Fotografujeme, no chcelo by to makro. Natočil som aj video. Tvor sa v „atmosfére“ pohybuje smerom dole. Možno sme objavili niečo neznáme, možno nového tvora. Vychádzame von, ešte zopár rozhovorov o štolách, jaskyniach a víne. Odchádzame k autám kde sa dohadujeme, že skočíme ešte k Svätodušnej štôlni na konci obce Pernek.

Je to hneď za poslednou záhradou. Prechádzame nad potokom cez polorozpadnutú lávku. V potoku sú ešte protitankové zábrany z druhej svetovej vojny. Štola je zavalená. Zostala po nej už len ryha. V okolí sú dajaké náznaky kutacích prác, ale nevieme o čo išlo… Možno prejsť z bagetami, zistiť smer a vykopať. To však možno v ďalekom časovom horizonte. Pri autách sme sa rozlúčili a rozišli každý po svojom. Doma som ešte poslal video kompetentným aby zistili o čo ide. Zatiaľ nemám odozvu. Tak ak sa zistí čo to za tvora, doplním....