Skoro zabudnuté jaskyne v Malých Karpatoch - Píla I.

  Vstávam o niečo skôr ako zvyčajne každú sobotu. Vonku nesvieti slnko, no ani neprší. Teplomer ukazuje 6°C, je ideálny čas niekam vypadnúť. So Sašom sme sa už pred časom dohodli, že pôjdeme do obce Píla pozrieť lokalitu, kde by údajne mala byť jaskyňa. O jaskyni vieme ba toľko, že jaskyňa tam skutočne bola a vanul z nej studený prievan...
Momentálne by mala byť zahádzaná. Mala by sa nachádzať pri neďaleko obce Píla nad vodným zdrojom. Obec Píla je malá no pekná dedinka s počtom okolo tristo obyvateľov. Dedinka sa tiahne pozdĺž potoka Gidra na úseku cca 2km a jej rozloha je 48 ha.

Ráno ešte zvažujem, či sa vyberiem cestou cez Bukovú a Trstín alebo to dám cez Modru a Babu... Vyhrala Baba. . Boli sme dohodnutí na deviatu hodinu. Zle som však odhadol čas príjazdu a tak som dorazil o desať minút neskôr. Bolo to však práve včas, kedy všetci vychádzali z obecného úrad  a delili si auta J.

Vidím známe tváre. Peter Magdolén, Radko Nevařil, Radovan Dočolomanský, Alexander Lačný, Martin Kočkovský, Matúš Sládek, Michal Janošík. Podávame si ruky a zoznamujem sa i so starostom obce pánom Mičúnekom. Poznávam pána Slováka a Pukančíka. 

Už si delia auta a ja nasadám do sanitky. Nie že by ma od vzrušenia trafil šľak, ale ďalej pokračujeme len so Sašovým autom a sanitkou...

Po chvíli už odbáčame z asfaltky vľavo na lesnú cestu. Už sa zdá, že sa sanitkou ďalej nedostaneme, ale na naše prekvapenie si sanitka hravo podriaďuje terén. O chvíľu sme na mieste a pozorujeme haldy. Vstupujeme na územie ťažby a pálenia vápenca. Je to tu samá jama... Skúmame terén. Bagety som zabudol, no Peter vyťahuje tie svoje a už aj mapuje terén.

Vyberáme zo dve lokality, kde by sa mohla jaskyňa pred nami ukrývať... Zhodujeme sa na jednom mieste a „dupeme“ tu hĺbku cca 5-6 metrov. Náznaky nie sú vôbec jednoznačné ani po odkrytí vrchného humusu. Podaktorí lietajú po okolí a iní študujú mapu. Sašo sa však nevzdáva a telefonuje na katedru, kde vybavuje georadar. Vzápätí ho prepadne nápad, priviesť sem pamätníka pána Peška.

Onedlho už lapáme dych za čiperným deväťdesiatnikom, ktorý nás vedie ponad lom. Chvíľu trvalo než sa zorientoval, nám už po pár metroch ukazuje v ktorých miestach by mala byť jaskyňa. Vraj to bola len akási diera v zemi. Objavil ju  p. Slávik, ktorý tam pred i počas vojnového obdobia ťažil vápenec. A vraj to bol i veľký odborník, ktorého volávali na stavby vápeniek...

Pán Slávik bol podnikateľ a vedel, ako jaskyňu v budúcnosti využiť. Vchod založili kamennými blokmi a zahádzali. Vraj ak ju niekedy odkryjú, bude to niekto len z ich rodiny, bude to ich jaskyňa... Dodnes však dakde v kopci zostáva ukrytá. Aká bola veľká a krásna vie len p. Slávik a jeho rodina, ktorá dodnes mlčí. Nechcú nič prezradiť. Či už bola pre nich jaskyňa zaujímavá z pozície podnikania a či len chceli chrániť vodný zdroj dole pod kopcom, nám už nikto neprezradí. Už len zo zvedavosti ju však musíme lokalizovať...

Otázne je, či má vôbec význam túto lokalitu otvárať a či už nebolo dosť 100% zaručených správ o obrovských a nekonečných jaskyniach, či tajných podzemných chodbách vedúcich od niekadiaľ niekam, až tam, kam by ste si to ani nevedeli predstaviť. Jaskyniar je však zvedavší ako iné ľudské tvory. Toho nič neodradí. Ba ani vidina blbodiery mu nie je ľahostajná...

Dohodli sme sa. Sašo vybaví georadar. A to v najbližšom období, aby vegetácia nepodrástla a sťažila prieskum. Georadarom presondujeme terén, aby sme vedeli kde začať kopať.

Juraj Slovák spomenul ešte potok, ktorý sa v šesťdesiatych rokoch celý stratil dakde pod zem. Ľudia však mali potrebu polievať a neviem čo ich to vtedy napadlo,  zasypali celý prepad. Možno by stačilo potok odkloniť, možno by sa našlo iné riešenie. A možno iná možnosť nebola...

Približne však poznáme v ktorých miestach to bolo a tak sme pokračovali v poznávaní okolia obce. Vošli sme do obore a asi kilometer po asfaltovej ceste v ostrej zákrute narástla hrádza. Bola postavená po veľkých záplavách v roku 2011, kedy povodeň zasiahla každého obyvateľa obce. Tu sa pravdepodobne vytvoril nános kmeňov stromov, ktorý zahatal prietok a vytvorilo sa jazero. Vysvetľuje pán starosta a ukazuje na lúku za hrádzou. Všetko sú však len domnienky a tých je viac. Pre istotu sme tu však postavili túto hrádzu. V budúcnosti by mohla zmierniť nápor Gidry...

Prepad bol po toľkých rokoch nezistiteľný a tak opúšťajúc hrádzu konštatujúc, že tu istá nádej je. Koncom leta, pri malom prietoku by sa strácanie vody v útrobách skalných dutín, mohol prejaviť výrazným úbytkom vody. Chce to však ideálne podmienky a časté pozorovania. 

Cestu dole, prichádzame k vodnému zdroju, ktorý je pod kopcom nami hľadanej jaskyne. Sašo ztu za pomoci GPS zaznamenáva súradnice, aby neskôr zistil výškový rozdiel. Obdivujeme snežienky a satelitnú anténu pritlčenú k stromu, ktorá bola v čase povodní pravdepodobne tiež pod vodou. Lúčime sa so starostom a ukončujeme akciu v krčme pri obecnom úrade, ktorá v minulosti slúžila ako papiereň. Dohodli sme sa, na ďalšom postupe prieskumu oblasti a rozišli sa domov. Teda len podaktorí z nás. Karol P. nám navrhol navštíviť štôlňu na Kočičístane (snáď som to dobre napísal) pri Harmónií...

Doma som sa hlásil okolo 15h.

Marek Velšmid

 

 

 

 

 

Súvisiaci článok:

Skoro zabudnuté jaskyne v Malých Karpatoch II.